D E S A T O R O  B O Ž Í CH  P R I K Á Z A N Í

 

 

Prikázanie prvé:

Ja som Hospodin, Tvoj Boh!

Nebudeš mať iných bohov mimo mňa!

 

Kto si dokáže tieto slová správne prečítať, už v nich zaiste uvidí rozsudok nad tými, ktorí nedbajú na toto najvznešenejšie zo všetkých prikázaní. „Nebudeš mať iných Bohov!“

Nejeden si pod týmito slovami predstavuje príliš málo. Príliš si to zjednodušil! Pod modloslužobníkmi si snáď v prvom rade predstavuje len takých ľudí, ktorí kľačia pred radom drevených figúr, z ktorých každá jedna predstavuje určitého boha, myslí možno i na uctievačov diabla a podobných zblúdilcov, na ktorých pomýšľa v najlepšom prípade súcitne, avšak nemyslí pritom na seba. Pozrite sa pokojne sami na seba a uvážte, či snáď tiež nepatríte k nim!

Jeden má dieťa, ktoré mu je skutočne nadovšetko, pre ktoré by priniesol každú obeť a pre ktoré zabúda na všetko ostatné. Druhý stavia nadovšetko pozemský pôžitok, ani pri najlepšej vôli by napokon nebol schopný kvôli niečomu sa tohto pôžitku vzdať, keby bol postavený pred takú požiadavku, ktorá si vyžaduje dobrovoľné rozhodnutie. Tretí zas miluje peniaze, štvrtý moc, piaty ženu, ďalší pozemské vyznamenania a všetci zase v tomto všetkom napokon len seba!

To je modloslužba v pravom zmysle. Pred týmto varuje prvé prikázanie! Zakazuje ju! A beda tomu, kto sa ho nebude pridržiavať do písmena!

Toto prekročenie sa okamžite vypomstí tým, že takýto človek musí navždy zostať pripútaný k zemi, keď prechádza do jemnohmotnej ríše. V skutočnosti sa ale sám pripútal k zemi svojím lipnutím na niečom, čo je na zemi! To ho zdržiava pri ďalšom vzostupe a on stráca čas, ktorý mu bol vymedzený a vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa mu nepodarí dostať sa včas z jemnohmotnej ríše a nebude z nej vzkriesený do svetlej ríše slobodných duchov. Bude potom strhnutý do neodvratného rozkladu všetkej hmotnosti, ktorý slúži k očiste pre jejvzkriesenie a znovuutvorenie. To ale znamená pre ľudskú dušu jemnohmotnú a duchovnú smrť všetkého osobného sebauvedomenia a tým aj zničenie jej formy ako i mena naveky!

Pred touto hrôzou má chrániť dodržiavanie prikázania: Ono je tým najvznešenejším prikázaním, pretože zostáva pre človeka najpotrebnejším! Príliš ľahko totiž máva sklon oddávať sa niečomu, čo ho napokon zotročí! To, čo nechá prerásť v náklonnosť, učiní si tým zlatým teľaťom, ktoré stavia na najvyššie miesto ako modlu alebo božstvo vedľa svojho Boha, veľmi často dokonca i  nad neho!

Je, žiaľ, príliš veľa „sklonov“, ktoré si človek vytvoril a ktoré si v najväčšej bezstarostnosti privlastňuje! Sklon je záľuba v niečom pozemskom, ako som už uviedol. Je ich prirodzene ešte oveľa viac. Kto si ale privlastní nejaký sklon, ten na ňom „visí“, ako toto slovo správne vyjadruje. Visí tým na hrubohmotnom, keď sa dostane na druhý svet, aby sa ďalej vyvíjal, a nedokáže sa od toho zas ľahko odpútať, je teda brzdený, zdržiavaný! Dá sa to tiež nazvať kliatbou, ktorá ho zaťažuje. Proces je ten istý, akokoľvek sa slovne vyjadrí.

Ak však počas svojho pozemského bytia stavia nadovšetko Boha, a to nielen vo svojich predstavách alebo len slovne, ale v cítení, teda opravdivo a úprimne v hlbokej láske, ktorá ho púta ako k nejakému sklonu, takže bude skrz túto väzbu rovnakým účinkom okamžite spieť ďalej smerom nahor, akonáhle sa ocitne v záhrobí; lebo úctu a lásku k Bohu si vezme so sebou, ona ho drží a unáša napokon až do Jeho blízkosti do raja, do prvotného stvorenia, do sídla čistých, od všetkých bremien oslobodených duchov, spojenie ktorých vedie len k Božej čistej Pravde.

Dbajte preto prísne na dodržiavanie tohto prikázania. Uchránite sa tak od mnohých nepriaznivých rán osudu, na ktorých odčinenie by vám už nezostalo dosť času!

 

Prikázanie druhé:

Nevezmeš meno Hospodina, svojho Boha nadarmo!

 

Meno vzbudzuje a sústreďuje v človeku pojem! Kto zhanobí meno a opováži sa ho znehodnotiť, ten tým znehodnocuje aj pojem! Na to pamätajte vždy!

Na toto jasné Pánovo prikázanie sa dbá zo všetkých desiatich prikázaní najmenej, teda sa najčastejšie porušuje. Tisícoraké sú spôsoby tejto neúcty. Aj keď si človek myslí, že mnohé z týchto porušení sú celkom nevinné, sú len bežnými slovnými zvratmi, aj napriek tomu to ostáva porušením tohto prísne stanoveného prikázania! Sú to práve tieto tisícoraké údajne len nevinné nedbanlivosti, ktoré znevažujú posvätné meno Božie, a tým aj pojem Boha, ktorý je s menom vždy úzko spätý, ktoré Ho pred ľuďmi, ba dokonca už pred deťmi oberajú o svätosť, špinia Jeho nedotknuteľnosť zovšednením, a strhávaním do všeobecného spôsobu rozprávania! Ľudia sa neštítia, že sa pritom dostanú až do zosmiešnenia. Nechcem tu uvádzať ani jedno z mnohých slovných spojení; na to je toto meno príliš vznešené a velebné! Ale každému človeku stačí, ak si len jeden deň bude toto všímať a bude zarazený ohromným počtom previnení sa proti druhému prikázaniu ľuďmi oboch pohlaví, veľkými i malými, až po deti, ktoré sú ešte sotva schopné vytvoriť poriadnu vetu. Lebo ako spievali starí, tak cvrlikajú mladí! Z tohto dôvodu býva práve znevažovanie Boha mnohokrát tým prvým, čomu sa mládež naučí v zdanlivo len tak nevinným prekračovaním Božích zákonov!

Zo všetkých previnení je ale účinok tohto najhorší! Je skutočne hrozivo rozšírené medzi celým ľudstvom, nielen medzi kresťanmi, ale aj medzi mohamedánmi, židmi a budhistami, všade počuť to isté do omrzenia! Čo potom môže pre človeka znamenať ešte meno „BOH“! Je znehodnotené a nectí sa ani toľko ako najmenšia z mincí! Horšie ako obnosený kus odevu. A tento človek na zemi, ktorý chce byť ináč tak múdry, považuje to za neškodné a hreší v tom viac než stokrát za deň!

Kde je tu rozvážnosť! Kde čo len najmenší záchvev citu! Aj vy ste voči tomu úplne otupeli, pokojne počúvate, keď je najsvätejší zo všetkých pojmov zašliapavaný do špiny všedného dňa! Ale nemýľte sa! Konto viny každého jedného, kto zhrešil, je tým na onom svete bez milosti zaťažené! A nie je tak ľahké, práve toto odpykať, pretože prináša ďalekosiahle zlé následky, ktoré sa musia vypomstiť až do tretieho a štvrtého kolena, ak sa v tomto pokolení nenájde človek, ktorý príde k poznaniu a učiní prietrž tomuto zlému vyčíňaniu.

Pokúste sa preto voči tomuto hanebnému zvyku vo vám blízkych kruhoch bojovať. Predovšetkým ale prestrihnite najskôr svoje vlastné nitky karmy prostredníctvom energie, ktorá vo vás ešte ostala, aby sa vaše konto viny nestávalo väčším, než už je. Nečakajte ľahké vykúpenie len preto, že ste si doposiaľ nemysleli pritom nič zlého! Škoda vznikla taká istá! A prehrešenie sa proti prikázaniu zostáva! Veď ste ho presne poznali. Ak ste sa poriadne nesnažili ujasniť si jeho dosah, je to vaša vina! Nemôže vám byť preto ani nič odpočítané! Počúvajte a konajte tak, aby ste už na zemi boli schopní mnohé splatiť.

Strašidelné je ináč bahno, ktoré vás očakáva, keď prídete na onen svet a ktoré vás bude brzdiť na ceste ku vzostupu.

Avšak nielen samotný jednotlivec, ale aj úrady sa po celé stáročia stavali na odpor voči tomuto prikázaniu i proti Slovu Božiemu tým, že si vynucovali od ľudí prísahu, nútili ich k porušovaniu a hrozili pozemským trestom, ak požiadavku nesplnili. Ale záhrobný trest je však oveľa ťažší a dopadne na všetkých tých, ktorí žiadali prísahu, nie na tých, ktorí pod nátlakom museli prisahať. Aj Kristus povedal raz výslovne: „Nech vaša reč je Áno alebo Nie; lebo čo nad to je, od zlého je!“

A úrady mali predsa moc, aby tomuto Áno alebo Nie pridali v rozhodujúcej miere na váhe tým, že pri klamstve pred súdom trestali rovnako ako za krivú výpoveď! Tým sa im podarilo povýšiť hodnotu slov pred súdom na taký stupeň, aký pre rozsudok potrebovali. Nebolo preto potrebné donútením viesť ľudí k porušovaniu Božieho prikázania! Za to sa im dostane rozsudku v záhrobí. Ostrejšieho a prísnejšieho vo zvratnom pôsobení, než si kedy posmešne predstavovali. Pred tým niet uniknutia!

Ešte horšie si ale počínali cirkvi a ich zástupcovia, ktorí dovolávajúc sa Boha vystavovali blížnych najhoršiemu mučeniu a za dovolávania sa Boha ich upaľovali, ak už predtým nepodľahli mukám. Všetkým dobre známy a svojou ukrutnosťou povestný rímsky cisár Nero nebol pri mučení kresťanov tak zlý a odsúdeniahodný ako katolícka cirkev so svojimi ohromnými registrami hriechov voči zákonom Božím! Po prvé ani zďaleka toľko nevraždil a nemučil a po druhé nie za takých pokryteckých dovolávaní sa Boha, ktoré musia v tejto podobe platiť k najväčšiemu rúhaniu sa voči Bohu, akého sa človek môže dopustiť!

Nič nepomôže, ak tie isté cirkvi dnes odsudzujú to, čo vtedy žiaľ až príliš dlho páchali; veď od toho neupustili dobrovoľne!

Ani dnes to nie je oveľa iné pri vzájomnom, len tichšom nepriateľstve, ale v inej, modernejšej forme! Aj tu sa časom zmenila len forma, nie živé jadro! A pred Božím súdom platí len samotné toto jadro, ktoré sa tak rado skrýva, nikdy nie vonkajšia forma!

A táto terajšia, len zdanlivo nevinná forma, sa zrodila z tej istej nevýslovnej pýchy ducha zástupcov všetkých cirkví, ako predtým. A kde nie je zatrateniahodná pýcha, nájde sa prázdna márnomyseľnosť opierajúca sa o pozemskú moc cirkvi. Tieto necnosti vytvárajú dosť často neodôvodniteľné nepriateľstvá, ktoré sú ešte popretkávané pozemskou vypočítavosťou, rátajúcou s rozšírením vplyvu, ak nie dokonca túžbou po veľkom politickom význame.

A všetko toto s menom „Boh“ na perách, že by som chcel ešte raz vykríknuť ako Syn Boží: „Svojím chovaním premenili ste domy Otca môjho, ktoré vám mali slúžiť ku cti, v peleš lotrovskú! Označujete sa za služobníkov Slova Božieho, avšak stali ste sa služobníkmi vašej pýchy!“

Každý katolík si namýšľa, že je oveľa lepším pred Bohom ako protestant bez toho, aby mal na to dôvod, každý protestant si ale namýšľa, že je znalejším, pokrokovejším a tým svojmu Bohu bližším ako katolík! A to sú všetko tí, ktorí tvrdia, že sú nasledovateľmi Krista, že sa vzdelávajú podľa jeho Slova.

Nerozumné sú obe strany, ktoré sa opierajú o niečo, čo pred vôľou Božou vôbec neplatí! Práve títo všetci sa oveľa viac prehrešujú voči druhému prikázaniu Božiemu než prívrženci ostatných náboženstiev; pretože nezneucťujú meno Božie len slovami, ale i skutkom, spôsobom, akým žijú, dokonca i svojou takzvanou bohoslužbou. Každému, kto premýšľa a dobre pozoruje, dávajú len odstrašujúci príklad bezobsažných foriem, prázdneho myslenia. Práve v bezhraničnej domýšľavosti nahovárajúc sebe i okoliu, že na rozdiel od inoverných už majú zaistené miesto v nebi, najviac zhanobujú pojem Boha! Vonkajšia stránka cirkevných zvykov, krst a mnohé iné, to neznamená nič! Len samotný vnútorný človek sa musí postaviť pred súd! Pamätajte na to, vy pyšní, ktorým už bolo zvestované, že v deň súdu budú na seba domýšľaví hrdo tiahnuť s vlajkami, prepychovými rúchami, aby radostne prijali odmenu. Nikdy však nedosiahnu ríšu ducha pri nohách trónu Božieho, pretože odmenu, ktorá im patrí, dostanú skôr, než tam dôjdu. Ľadový závan ich odveje ako plevy, ktoré sú bez hodnoty; lebo im chýba čistá pokora v sebe a ozajstná láska k blížnemu!

Sú svojím spôsobom najhoršími zneužívateľmi mena „Boh“, tými najhoršími porušovateľmi druhého prikázania!

Všetci títo slúžia Luciferovi, nie Bohu! A vysmievajú sa tým všetkým Božím prikázaniam! Od prvého až po posledné! Najmä však tomuto druhému, ktorého porušenie je najčiernejším pošpinením pojmu Boha v mene!

Chráňte sa naďalej ľahkovážne prestúpiť toto prikázanie! Dbajte odteraz prísne na seba a vaše okolie! Pomyslite, ak sa verne pridržiavate deviatich prikázaní, a nedbáte na toto jedno, ste napokon predsa len stratení! Ak je prikázanie dané Bohom, už v tom je dôkaz toho, že nesmie byť zľahčované, že musí byť nevyhnutne splnené! Ináč by vám nikdy nebolo dané.

Nepokúšajte sa modliť, ak nie ste schopní spoluzachvievať sa celou dušou v slovách, a chráňte sa toho, aby ste sa svojmu Bohu predstavili ako bezmyšlienkovití táraji; lebo by ste sa pred Ním previnili zo zneužitia mena Božieho. Dobre si premyslite, kým Ho o niečo poprosíte, či je to súrne potrebné! Nezamotávajte sa do formálnych modlitieb, ktorých rapkanie v určitú dobu sa stalo nešvárom vo všetkých cirkevných úkonoch. Je to nielen zneváženie mena Božieho, ale aj rúhanie sa!

V radosti i strasti znamená vrúcne cítenie bez slov oveľa viac, než tisíc slovných modlitieb, aj ak toto cítenie trvá len zlomok okamihu. Lebo takéto cítenie je potom vždy pravé a nie je pokrytectvom! Preto tiež nikdy nie je znevážením pojmu Boh. Je to posvätný okamih, keď sa ľudský duch chce prosiac alebo ďakujúc vrhnúť pred stupne trónu Božieho! Toto sa nikdy nesmie stať drkotaním zo zvyku! Ani v ústach u služobníkov cirkví!

Človek, ktorý je schopný používať meno Boh pri všetkých možných i nemožných príležitostiach dňa, nikdy nemal ani potuchy o pojme Boha! Je to zviera a nie človek! Lebo ako ľudský duch musí mať schopnosť vyciťovať v sebe tušenie Boha, aj keby to bolo len raz za jeho pozemského života! Ale samotný tento jeden raz by postačil na to, aby mu vzalo akúkoľvek chuť k ľahkovážnemu prestúpeniu druhého prikázania! Večne potom bude nosiť v sebe potrebu vysloviť meno „Boh“ len na kolenách, len s najväčšou čistotou svojho celého vnútra!

Kto to nemá, je ďaleko vzdialený od toho, aby bol hodný čo i len slova Božieho, tým menej toho, aby vošiel do kráľovstva Božieho! Vychutnávať jeho oblažujúcu blízkosť! Z tohto dôvodu je tiež zakázané vytvárať obraz Boha Otca podľa predstáv ľudí! Každý pokus musí viesť k žalostnému zmenšeniu, keďže ani ľudský duch ani ľudská ruka nie sú schopné, aby vizionársky vzhliadli a potom v obraze pozemsky zachytili čo i len najmenšiu čiastočku skutočnosti! Najväčšie takéto umelecké dielo by znamenalo len hlboké zneváženie. Oko samotné naznačuje svojím nevysloviteľným žiarením všetko.– Tak vznešená je pre vás nepochopiteľná veľkosť, ktorú zahŕňate v slove „BOH“ a ktorú sa opovažujete v ľahkovážnej trúfalosti používať často ako najbežnejšiu zo všetkých prázdnych a bezmyšlienkovitých fráz! Budete skladať účty z tohto vášho konania!

 

Prikázanie tretie:

Spomeň, aby si deň sviatočný svätil!

 

Kto si dá tú námahu, aby prikázanie precítil. Ak sa pozriete na deti, na dospelých, ako ľahkovážne zvyknú zaobchádzať s prikázaniami svojho Boha, tak každého vážne zmýšľajúceho človeka by sa mohla, ba musela zmocniť hrôza. Prikázania sa v škole učia a preberajú povrchne. Človek je rád, keď si osvojil doslovné znenie a že ich dokáže opakovať, pokiaľ má obavu, že by sa ho na to mohli pýtať. Keď potom vyjde zo školy a vstúpi do praktického života, zabudne sa čoskoro i na toto znenie a tým aj na zmysel. To je najlepší dôkaz toho, že ho v skutočnosti vôbec nezaujímalo, čo jeho Pán a Boh od neho vyžaduje. Ale On ani tým nič nevyžaduje, ale s láskou dáva všetkým ľuďom, čo nutne potrebujú! Zo Svetla bolo totiž pozorované, ako veľmi ľudia zblúdili. Tak im Boh ako vychovávateľ verne ukázal cestu, ktorá ich dovedie k večnému bytiu vo svetlej ríši ducha, teda k ich šťastiu. Zatiaľ čo jej nesledovanie musí viesť k nešťastiu ľudí a skaze! Práve preto vlastne nie je správne, ak sa hovorí o prikázaniach. Sú to skôr dobre mienené rady, ukázanie pravej cesty hmotnosťou, ktorú poznať si priali ľudskí duchovia sami. Ale ani táto čo i pekná myšlienka nemá na človeka žiaden účinok. Príliš sa doslova zadebnil vo svojich vlastných myšlienkových pochodoch a nechce nič viac vidieť alebo počuť okrem toho, čo si sám vybudoval v podobe názorov, ktoré mu umožnili pozliepať jeho malé pozemské vedomosti. Nepociťuje, ako ho hmotnosť unáša ďalej, stále ďalej až po hranicu, kde bude pred ním naposledy stáť buď-alebo, ako to rozhodnutie, ktoré teraz ostane rozhodujúce pre celé jeho bytie, po ktorom bude musieť ísť až na koniec svojej takto zvolenej cesty bez toho, aby sa mohol z nej ešte raz vrátiť späť. Aj keď napokon dospeje k poznaniu. Potom už bude príliš neskoro a prispeje to len k tomu, že sa zvýšia jeho muky.

Aby tu pomohol a napriek zblúdeniu človek ešte včas mohol dospieť k poznaniu, dal Boh ľuďom tretie prikázanie, radu, aby svätili deň sviatočný! Plnením tohto prikázania by sa v každom človeku bola v priebehu doby už postupne zrodila túžba spieť ku Svetlu a spolu s túžbou by sa napokon bola ukázala aj cesta, ktorá by ho bola vyniesla nahor k naplneniu svojich želaní, ktoré neustále mocnejú a zhutnievajú sa do modlitby. Potom by bol dnes stál pri obrate svetov človek inak než teraz! Preduchovnený, zrelý pre ríšu, ktorá musí teraz prísť.

Tak teda vy, počúvajte a konajte, nech naplnenie prikázania pripraví vašu cestu. Deň sviatočný máš svätiť! Ty! Slová vyjadrujú celkom zreteľne, že ty máš dať posvätenie dňu sviatočnému, musíš ho pre seba učiniť posvätným! Sviatočný deň je sviatočná chvíľa, keď odpočívaš po práci, ktorú ti ukladá tvoja púť po zemi. Sviatočnej chvíli, dňu odpočinku však nedávaš posvätenie, ak chceš pritom pestovať len svoje telo. Ani vtedy nie, keď hľadáš rozptýlenie pri hre, pijatike alebo tanci.

Sviatočná chvíľa ťa má priviesť k tomu, aby si sa v pokoji pohrúžil do svojho myslenia a cítenia, prehliadal svoj doterajší pozemský život, najmä však vždy na uplynulé pracovné dni posledného týždňa a aby si z toho vyvodil užitočné uplatnenie pre svoju budúcnosť. Šesť dní možno vždy sprehľadniť, čo trvá dlhšie, ľahko sa zabúda. Môže sa pri tom stať, že sa tvoje cítenie pomaly začne vznášať vyššie a ty sa staneš hľadačom pravdy. Až keď sa staneš skutočným hľadačom, bude ti ukázaná i cesta. A tak ako tu na zemi putuješ novou, pre teba doposiaľ neznámou cestou len opatrne, skúmavo, tak by si aj na nových duchovných cestách, ktoré sa ti otvoria, mal starostlivo klásť krok za krokom, aby si si vždy udržal pevnú pôdu pod nohami. Skákať nesmieš, pretože potom je nebezpečenstvo pádu väčšie.

Takýmto zmýšľaním a cítením vo sviatočnej chvíli tvojho pozemského bytia nikdy nič nestratíš, ale len získaš.

Chodením do kostola nikto nesvätí sviatočnú chvíľu, ak potom súčasne nechce v čase odpočinku porozmýšľať o tom, čo tam počul, aby to správne do seba pojal a tým žil. Kňaz ti tvoj deň nemôže posvätiť, ak to ty nespravíš sám od seba. Zváž si vždy nanovo, či vlastný zmysel Slova Božieho je vždy v úplnom súlade s tvojím konaním. Takýmto spôsobom potom posvätíš sviatočný deň; lebo získal pokojným pohrúžením ten obsah, pre účel ktorého bol určený. Každý jeden sviatočný deň sa tak stane míľnikom na tvojej ceste a prepožičia dňom tvojej hrubohmotnej činnosti spätne aj tú hodnotu, ktorú by mali mať na dozretie tvojej duše. Neboli potom prežité zbytočne a ty sa neustále dostávaš vpred. Svätiť neznamená premárniť. Ak toto premeškáš, premeškáš svoj čas, ktorý ti bol poskytnutý na zretie, a po obrate svetov, ktorý vás teraz pomaly svojimi lúčmi obopína, je daná už len krátka doba na dohnanie zameškaného, za predpokladu, že vynaložíte pritom celú svoju silu, ktorá vám ostala.

Sväťte preto deň sviatočný! Či je to vo vašom dome alebo lepšie v prírode, ktorá vám napomôže k tomu, aby ste boli v zmýšľaní i cítení bdelí! Naplňte tým prikázanie Pána. Je to vám na úžitok!

 

Prikázanie štvrté:

Cti otca i matku!

 

Toto prikázanie dal kedysi Boh ľudstvu prostredníctvom Mojžiša. Ale ono vyvolalo nevýslovné duševné boje. Aj nejedno dieťa, i nejeden dospelý ťažko zápasil, aby tým najhrubším spôsobom neporušili práve toto prikázanie. Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojou neskrotnou povahou a  nedostatkom sebavýchovy a mnohým iným strpčuje hodiny otcovi i celému domu a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada! Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna manželská scéna spôsobila deťom z prikázania často muky, učinila plnenie nemožným. Bolo by to napokon predsa len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti, uvidí, ako v tej najsmiešnejšej márnivosti klesá, stávajúc sa bez vlastnej vôle otrokyňou každej módnej hlúposti, ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť materskej dôstojnosti, na základe čoho má potom dieťa ešte nájsť dobrovoľnú úctu k matke? Čo všetko skrýva toto jedno slovo: „matka!“ Čo však aj vyžaduje. Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené,musí podvedome v sebe pociťovať, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy neodhodlá k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätnou! Prirodzené uctievanie impulzívne poklesne do prázdnej formy povinnosti zo zvyku, alebo v závislosti od výchovy do samozremej spoločenskej zdvorilosti, teda do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vysoký vzlet duše. Práve ten vysoký vzlet, skrývajúci v sebe vrúcny život, ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a ktorý ho pri dospievaní a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri pokušeniach všetkého druhu a ktorý mu vnútorne ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do nejakých pochybností. Až do vysokého veku! Slovo „otec“ alebo „matka“ malo by vo všetkých dobách vzbudiť vrelý, úprimný cit, v ktorom sa vynorí pred dušou obraz plný čistoty a dôstojnosti, aby varoval alebo súhlasil ako hviezda udávajúca smer v celom pozemskom živote!

A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť svojho otca alebo svoju matku z celej duše!

Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len ľuďmi nesprávne ponímanie prikázania. Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď predsa nič nemôže byť jednostranné, čo Boh zoslal.

Ešte nesprávnejšie ale bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, presnejšie sformulované dodatkom: Cti otca svojho a matku svoju! Tým sa to stalo osobným. To muselo viesť k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme len: „Cti otca a matku!“

Nemyslia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druhnie je možné vopred stanoviť a predpokladať. Niečo tak nezmyselné sa nikdy nevyskytne v zákonoch Božích. Boh v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si tiež bezvýhradne nezaslúži, aby bolo uctievané!

Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr k deťom, ale na samotných rodičov,od týchtopožaduje, aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečne povinnosti, aby si vždy boli úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch.

Z tohto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to viditeľné v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbali na toto prikázanie, ktorí sa neusilovali o jeho spoznanie v pravom zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo mnohonásobne len nesprávne vykladané a nesprávne precítené. Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri splodení a vstúpení duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, keby ľudia boli pochopili a naplnili toto ďalekosiahle prikázanie. Úplne iné duše sa potom mohli dostať ku vteleniu, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, aký je dnes! Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, ku ktorým chce dnes všetko stúpať. Podobné ako vyvrcholenie triumfu dusivých prúdov temna. A pozrite sa na nepochopiteľnú ľahostajnosť, s ktorou sa prijíma a dokonca podporuje úpadok ako niečo správne, niečo, čo tu už vždy dokonca bolo.

Kde je človek, usilujúci sa správne poznať vôľu Božiu, ktorý sa snaží vzletne pochopiť nekonečnú veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú vôľu svojvoľne vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, namiesto toho, aby ho rozšírený od radosti pozdvihol nahor, a uzrel tak lúč poznania.

Vari nevidíte, ako biedne sa ukazujete v každom ponímaní všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či sú to už prikázania, prísľuby, posolstvo Krista alebo i celé stvorenie! Nič nechcete vidieť, nič poznať! Veď sa ani vôbec nesnažíte niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to tak, ako to je, ale kŕčovite sa snažíte vždy znova a znova všetko preformovať do nízkych názorov, ktorým sa oddávate po tisícročia. Osloboďte sa teda konečne od týchto tradícií. Silu k tomu máte predsa k dispozícii v každom okamihu a bez toho, aby ste museli prinášať obete. Ale vy to musíte odhodiť razom, jedinýmaktom vôle! Bez toho, aby ste pohrávajúc sa s myšlienkou niečo z toho si ponechali. Len čo sa pokúsite hľadať prechod, nikdy sa neoslobodíte od doterajšieho, ale vždy vás to pevne stiahne naspäť. Ľahké to pre vás bude len vtedy, ak jedným rezom oddelíte všetko staré a tým bez starej príťaže predstúpite pred nové. Len potom sa vám otvorí brána, inak ostane zatvorená. A to potrebuje skutočne len vážne chcenie. Stane sa to v okamihu. Presne ako prebudenie sa zo spánku. Ak sa pritom nezodvihnete hneď zo svojho lôžka, opäť sa unavíte a radosť pre novú dennú prácu oslabne, ak sa dokonca celkom nestratí.

Cti otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním. Prineste úctu otcovstvu a materstvu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc k zušľachteniu ľudstva! V tom by mali mať jasno ľudia, ktorí sa spájajú tu na zemi, potom bude každé manželstvo skutočne manželstvom, zakotvené v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodní úcty podľa zákonov Božích!

Pre deti ale bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť vôbec inak, než z duše ctiť otca i matku, jedno, ako budú tieto deti sami uspôsobené. Budú k tomu nútené už skutočnosťou vyplývajúcou z druhu rodičov. A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod k tomu by potom bol tiež úplne daný. Ale splnenie sa stane vo zvratnom pôsobení čoskoro samozrejmosťou, radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte na prikázania Božie vážnejšie ako doposiaľ! To znamená, dodržiavajte a plňte ich, aby ste boli šťastní!

 

Prikázanie piate:

Nezabiješ!

 

Bi sa do pŕs, ó, človeče, a vychvaľuj sa, že nie si vrahom! Veď zabíjať znamená vraždiť a podľa tvojho presvedčenia si prikázanie Pánovo nikdy neprekročil. Hrdo môžeš predstúpiť pred neho a bez bázne a hany môžeš plný nádeje očakávať otvorenie práve tejto strany tvojej knihy života.

Zamyslel si sa však pritom už nad tým, že pre teba existuje aj pojem ubíjať, a že ubiť znamená to isté čo zabiť?

Nie je v tom žiaden rozdiel. Len ty ho robíš svojím spôsobom vyjadrovania, svojou rečou, lebo v prikázaní sa nehovorí jednostranne: Nezabiješ hrubohmotný pozemský život! Ale jasne a stručne: Nezabiješ!

Istý otec mal napríklad syna. Otca hnala malicherná pozemská ctižiadosť, že syn musí ísť za každú cenu študovať. V synovi sa ale skrývali vlohy, ktoré ho hnali robiť niečo iné, pričom mu štúdium vôbec nemohlo prospieť. Bolo preto celkom prirodzené, že syn nepociťoval žiadnu chuť do tohto nanúteného štúdia a nebol ani schopný naň s radosťou vynakladať silu. Syn poslušne podával výkony. Na úkor zdravia sa usiloval splniť otcovu vôľu. Keďže to bolo proti synovej prirodzenosti, proti vlohám, ktoré mal v sebe, bolo úplne samozrejmé, že telo tým trpelo. Nechcem ďalej rozvádzať tento prípad, ktorý sa v pozemskom bytí tak mnohonásobne opakuje, že by to išlo až do státisícov, ba ešte viac. Nemožno ale poprieť, že u tohto syna sa otec svojou ctižiadosťou alebo neústupčivosťou snažil ubiť niečo, čo bolo synovi dané na zem k rozvoju! V mnohých prípadoch sa to skutočne i podarí ubiť, pretože vývoj v neskoršom čase je už sotva možný, lebo tá rozhodujúca zdravá sila bola zlomená v najlepšom čase, bola ľahkovážne premrhaná na veci, ktoré boli chlapcovej povahe cudzie.

Tým sa otec ťažko previnil proti prikázaniu „Nezabiješ“! Úplne odhliadnuc od toho, že svojím konaním pripravil ľudí o niečo, čo im prostredníctvom chlapca mohlo byť na prospech! Musí však zvážiť, že chlapec síce je duchovne spriaznený s ním alebo s matkou, alebo že by mohol byť, napriek tomu však ostáva pred Stvoriteľom vlastnou osobnosťou, ktorá je povinnou rozvíjať tie vlohy, ktoré on dostal pri ceste na zem, pre svoje vlastné dobro.

Možno, že milosť Božia poskytla dokonca chlapcovi možnosť zbaviť sa ťažkej karmy tým, že mal vynájsť niečo, čo by v istom zmysle prinieslo ľudstvu veľký úžitok!

Ťažko doľahne táto vina, že mu bránili, najmä na otca alebo matku, ktorí nadsadili svoje nízke pozemské názory nad veľké nitky osudu, a tým zneužili svoju rodičovskú moc.

Nie je tomu inak ani vtedy, keď sú rodičia schopní v prípade manželstva svojich detí nechať sa ovládnuť malichernou pozemskou vypočítavosťou svojho rozumu. Ako často sa tým bezohľadne udusí najušľachtilejší cit ich dieťaťa, čím síce zabezpečia dieťaťu pozemskú bezstarostnosť, s ňou ale aj nešťastie duše, ktoré bude pre bytie dieťaťa ďalekosiahlejšie než všetky peniaze a pozemský majetok.

Prirodzene nie všetkým snom a želaniam dieťaťa sa majú rodičia podvoliť. To by neznamenalo splnenie ich rodičovskej povinnosti. Žiada sa tu ale vážna skúška, ktorá nikdy nesmie byť pozemsky jednostranná! Ale práve túto skúšku uplatňujú nezištne rodičia zriedkavo, alebo vôbec nie. Sú tisícoraké takéto prípady. Nie je potrebné, aby som o tom viac hovoril. Sami o tom porozmýšľajte, aby ste sa neprehrešili proti tomuto závažnému Slovu Božiemu v prikázaní! Otvoria sa vám tým netušené cesty!

Avšak aj dieťa môže zmariť nádeje rodičov, ktoré sú oprávnené! Ak nerozvíja v sebe vlohy, ako je potrebné, aby tým dosiahlo niečo veľké, keď rodičia mu vyšli v ústrety tým, že ho nechali zvoliť si cestu, ktorú si vyprosilo. Aj vtedy dochádza k umŕtveniu ušľachtilých citov u jeho rodičov a ono tým prikázanie hrubým spôsobom porušilo!

Aj keď človek nejako sklame pravé priateľstvo alebo dôveru, ktorú mu niekto venuje. Tým zabíja a zraňuje v tom druhom niečo, čo skutočne skrýva život! Je to previnenie proti slovu Božiemu: Nezabiješ! Prinesie mu to zlý osud, ktorý bude musieť znášať.

Vidíte, že všetky prikázania sú len tými najlepšími priateľmi pre ľudí, aby ich verne chránili pred zlom a utrpením! Preto ich milujte a vážte si ich ako poklad, ktorého ochraňovanie vám prinesie len radosť!

 

Prikázanie šieste:

Nescudzoložíš!

 

Už to, že existuje prikázanie, ktoré znie: „Nebaž po žene svojho blížneho!“, ukazuje, ako málo sa týmto šiestym prikázaním mieni to, čo o tom určuje pozemský zákon.

„Nenarušíš manželskú vernosť“ môže tiež znieť: „Nenarušíš manželský mier!“ Pod mierom sa prirodzene rozumie i harmónia. To zároveň stanovuje, aké vôbec má byť manželstvo; pretože tam, kde niet čo rozbiť alebo narušiť, nemá žiadnu platnosť ani prikázanie, ktoré sa neriadi pozemským ponímaním a ustanoveniami, ale podľa vôle Božej.

Manželstvo je teda len tam, kde vládne harmónia a mier ako niečo samozrejmé. Kde sa snaží žiť vždy len pre toho druhého a činiť mu radosť. Jednostrannosť a tak zvádzajúca, ubíjajúca nuda je od samého počiatku a navždy vylúčená, rovnako tak nebezpečie v sebe skrývajúca túžba po rozptýlení alebo domýšľavosť o neporozumení! Vražedné to nástroje každého šťastia! Práve takéto zlá vôbec ani nemôžu nastať v pravom manželstve, kde jeden skutočne žije pre druhého, pretože snaha byť nepochopeným a tiež túžba po rozptýlení sú len dôsledky zjavného sebectva, ktoré chce žiť len samo pre seba, nie pre toho druhého!

Pri ozajstnej duševnej láske je ale vzájomné radostné dávanie sa niečím celkom samozrejmým a v tom je i  ukracovanie jednej strany vo zvratnom pôsobení úplne vylúčené. Za predpokladu, že i stupeň vzdelania spájajúcich sa nevykazuje príliš veľkú priepasť!

To je podmienka, ktorú vyžaduje zákon príťažlivosti rovnakých druhov vo veľkom vesmíre, ktorá musí byť splnená, ak má byť šťastie úplné.

Kde ale nenájdeme mier, nenájdeme harmóniu, nezaslúži si manželstvo, aby bolo označované ako manželstvo; pretože potom ním ani nie je, je to len pozemské spoločenstvo, ktoré ako také ani pred Bohom nemá žiadnej hodnoty a nemôže preto ani priniesť požehnanie v tom zmysle, aké sa očakáva v skutočnom manželstve.

V šiestom prikázaní je teda prísnym predpokladom skutočné manželstvo podľa vôle Božej! Iné chránené nie je. Lenže beda tomu, kto sa opováži akýmkoľvek spôsobom narušiť pravé manželstvo! Lebo triumf, o ktorom sa nazdáva, že by ho mohol mať na zemi, ho v jemnohmotnosti očakáva v úplne inej podobe! Plný zdesenia by najradšej pred ňou ušiel, keď bude musieť vstúpiť do ríše, kde ho očakáva.

Porušenie manželstva v najširšom zmysle je dokonca už to, keď sa niekto pokúša rozdeliť dvoch z duše sa milujúcich, ako to robia rodičia, keď tá či oná pozemská okolnosť nezodpovedá ich želaniu!

A beda tiež tej žene, beda tomu mužovi, či sú už mladí alebo starí, ktorí zo závisti alebo flirtu vedome vnesú rozpor, alebo dokonca zapríčinia rozchod takéhoto páru! Čistá láska medzi dvomi ľuďmi má byť posvätná pre každého, má v ňom vyvolať úctu a rešpekt, nie však žiadostivosť! Pretože je pod ochranou vôle Božej!

Ak narastá pocit takejto nečistej žiadostivosti, nech sa človek obráti a jasným okom rozhliadne po tých ľuďoch, ktorí sa citovo ešte na nikoho neupli.

Ak bude hľadať s vážnosťou a trpezlivo, tak určite nájde človeka, ktorý sa k nemu hodí tak, ako to chcel Boh a s ktorým potom bude aj šťastný bez toho, aby musel na seba uvaliť vinu, ktorá nikdy nemôže priniesť a zaručiť šťastie!

Veľkou chybou týchto ľudí však často býva len to, že sa snažia ísť za spočiatku slabým naliehaním pocitov, že ho v sebe násilne udržujú, živia vyumelkovaným fantazírovaním, až kým ich silnejúc nenaplní a trýznivo nedoženie i k hriechu! Tisíce ľudských duchov by sa nemuselo strácať, keby chceli dbať na začiatok toho, čo v prípade, že ho nevytvorila vypočítavosť rozumu, vzniklo z flirtu nehodného človeka, ktorý má zas pôvod v skazených zvykoch pozemského rodinného a prevažne spoločenského života! Práve tieto sú často výslovne svadobnými trhmi, nie o nič čistejšími než otvorený obchod s otrokmi v oriente! V tom spočíva semenište zárodkov cudzoložstva.

Vy, rodičia, chráňte sa, aby ste sa neprevinili voči deťom rozbitím manželstva z rozumovej vypočítavosti! Nespočetne mnohí sú už do toho zamotaní! Budú potrebovať veľa úsilia, aby sa z toho opäť vymanili! Vy, deti, buďte opatrné, aby ste sa ani náhodou nestali narušiteľmi mieru medzi vašimi rodičmi, inak sa aj vy previníte rozbitím manželstva! Dobre si to rozmyslite. Inak si znepriatelíte svojho Boha a niet takého nepriateľa, ktorý by nemusel v nevýslovných mukách napokon prepadnúť skaze bez toho, že by Boh čo i len prstom preň pohol! Mier a harmóniu medzi dvoma ľuďmi nesmieš nikdy narušiť.

To si vštep, aby si to mal neustále pred zrakom svojej duše.

 

Prikázanie siedme:

Nepokradneš!

 

Za jedného z najviac opovrhnutiahodných tvorov je považovaný zlodej. Zlodejom je každý, ktorý druhému vezme niečo z jeho vlastníctva bez jeho vedomia!

V tom je vysvetlenie. Aby človek správne mohol dodržiavať toto prikázanie, nepotrebuje nič viac, len vždy jasne rozlišovať, čo patrí druhému! Toto nie je ťažké, každý si hneď povie. A tým to hneď aj odbil. Isteže, nie je to ťažké, ako v podstate nie je ťažké dodržiavať všetkých desať prikázaní, ak človek naozaj chce. Podmienkou pritom však stále je, že ich človek správne pozná. A to chýba mnohým.

Už si si pri dodržiavaní niekedy správne zvážil, čo je vlastne majetok druhého, z ktorého mu nič nesmieš zobrať?

Sú to jeho peniaze, šperky, šaty, možno i dom a dvor s dobytkom a so všetkým, čo k tomu patrí. Ale v prikázaní sa nehovorí, že sa to týka len hrubohmotných pozemských statkov! Veď sú hodnoty, ktoré sú ešte oveľa cennejšie! Do vlastníctva človeka patrí ešte i jeho povesť, verejné uznanie, jeho zmýšľanie, jeho svojráznosť, tiež dôvera, ktorej sa teší u iných, keď už nie u všetkých, teda aspoň u niektorých! Ak dôjde k tomu, tak pýcha nejednej duše zmalomyseľnie pri tomto prikázaní. Veď si len polož otázku: Ešte nikdy si sa nepokúsil, možno snáď v dobrom presvedčení, otriasť dôverou, ktorej sa človeku dostáva u iných varovaním, alebo ju úplne podkopať? Tým si toho, komu táto dôvera patrila, doslova okradol! Lebo ty si mu ju zobral! Lebo si sa aspoň o to pokúsil.

Svojho blížneho si okradol aj vtedy, ak si vedel niečo o jeho pomeroch a tieto poznatky si bez súhlasu toho, koho sa to týka,podal ďalej. Z toho vidíš, ako sú do slučiek viny zamotaní všetci tí ľudia, ktorí sa snažia z takýchto vecí robiť obchod, alebo tento postup využívajú obchodne, ako to činia rôzne informačné kancelárie.

Tieto samotné zaplietania v tom ťahajú cez všetky následky tejto činnosti trvalého prekračovania Božích zákonov takú obrovskú sieť, že títo ľudia sa nemôžu nikdy vymaniť a zostanú vydaní zatrateniu; lebo sa ťažšie previnili, než vlamači a zlodeji. Rovnako vinní ako prechovávači sú tí, ktorí odporúčajú a podporujú tiež takýchto „obchodníkov“ v ich hriešnej živnosti. Každý priamy a čestne zmýšľajúci človek – či už súkromník alebo obchodník – má právo a povinnosť požadovať od človeka, ktorý sa na neho obrátil s nejakou požiadavkou, priamo vysvetlenie a ak je to potrebné aj doklady, na základe čoho sa môže rozhodnúť, do akej miery môže s dôverou jeho želania splniť. Všetko ostatné je nezdravé a zavrhnutiahodné.

Splnenie tohto prikázania má zároveň ešte ten účinok, že sa viac a viac prebúdza cit a jeho schopnosti sa pestujú a prejavujú. Človek tým získava pravú schopnosť vyznať sa v ľuďoch, ktorú stratil len z pohodlnosti. Postupne bude strácať to mŕtve, strojové a stane sa opäť živým človekom. Povstanú skutočné osobnosti, zatiaľ čo terajší stádovito pestovaný živočích sa musí vytratiť.

Dajte si tú námahu o tom hlboko porozmýšľať a dbajte, aby ste nakoniec na stránkach svojej knihy podlžností predsa nenašli mnohé prekročenia tohto prikázania!

 

Prikázanie ôsme:

Neprehovoríš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!

 

Ak prepadneš alebo zbiješ svojho spoluobčana tak, že ho zraníš a ak ho pritom ešte aj olúpiš, tak vieš, že si ho poškodil a že budeš vystavený pozemskému trestu. Pritom však ešte nepomyslíš, že si sa zároveň tým zaplietol do nitiek zvratného pôsobenia, ktoré nepodlieha žiadnej ľubovôli, ale spravodlivo vzniká už pri najmenšom záchveve duše, ktorý ty vôbec nevnímaš, pre ktorý nemáš vôbec žiaden cit! A toto zvratné pôsobenie nemá žiadnu súvislosť s pozemským trestom, ale funguje úplne nezávisle, ticho pre seba, ale pre ľudského ducha niet pred ním úniku, v rámci celého stvorenia nenájde žiadne miesto, ktoré by ho ochránilo, alebo skrylo.

Keď počujete o takomto surovom čine, o prepade a násilnom zranení, ste rozhorčení. Ak tým trpia ľudia, ktorí sú vám blízki, ste vyľakaní a zhrození! Málo vám však prekáža, keď tu a tam počujete, ako je neprítomný človek stavaný prešpekulovaným zlorečením iného do zlého svetla, častokrát len veľavravnými gestami, ktoré nechávajú viac tušiť, než možno vysloviť slovom.

Ale zapamätajte si: Hrubohmotný útok možno oveľa ľahšie napraviť, než útok na dušu, ktorá trpí v dôsledku podrývania povesti.

Vyhýbajte sa preto všetkým číhajúcim ohováračom rovnako ako hrubohmotným vrahom!

Pretože sú rovnako vinní a mnohokrát ešte horší! Tak ako oni nemajú súcit s dušami, proti ktorým sami štvú, tak nech aj im nie je ponúknutá pomocná ruka v záhrobí, keď budú o to prosiť! Chladné a nemilosrdné je nešťastné nutkanie ich vnútra zhadzovať iných, im dokonca mnohokrát cudzích ľudí, chlad a nemilosrdnosť budú preto proti ním v stonásobnej sile a na onom mieste, ktoré ich očakáva, len čo raz budú musieť opustiť svoje pozemské telo!

Ostanú v záhrobí vyobcovanými a hlboko opovrhovanými dokonca viac než zbojníci a zlodeji; pretože spoločná zlomyseľná a opovrhnutia hodná vlastnosť sa prelína celým druhom, počnúc klebetnicou až po také skazené stvorenia, ktoré sa neštítia pod nimi samými zloženou prísahou vydať krivé svedectvo proti blížnemu, ktorému mali dôvod byť za mnohé veci povďační!

Zaobchádzajte s nimi ako s jedovatou háveďou; pretože nič iné si nezaslúžili.

Pretože celému ľudstvu chýba úplne vysoký jednotný cieľ, dostať sa do ríše Božej, nemajú si vzájomne čo povedať, keď sa niekedy ocitnú spolu dvaja alebo traja, a tak ohovárať sa stalo obľúbeným zvykom, ktorého úbohosť už nie sú schopní uvedomiť si, lebo ponímanie toho sa neustálym praktizovaním úplne vytratilo.

Nech na onom svete naďalej spolu sedia a holdujú svojej obľúbenej téme, kým neuplynie čas, ktorý im bol poskytnutý na poslednú možnosť vzostupu, čo by im snáď bolo mohlo priniesť záchranu, a t ak budú vtiahnutí do večného rozkladu, kde sa dostávajú všetky hrubohmotné i jemnohmotné druhy hmoty na očistu od všetkého jedu, ktorý do nej vniesli ľudskí duchovia, nehodní uchovať si svoje meno!

 

Prikázanie deviate:

Nepožiadaš manželku blížneho svojho!

 

Toto prikázanie je namierené ostro a jasne priamo proti telesným zvieracím pudom, ktoré sa v človeku, žiaľ, často až príliš vzmáhajú, len čo sa mu dostane k tomu príležitosť.

Tu sme sa hneď aj dotkli rozhodujúceho bodu, ktorý predstavuje pre ľudí najväčšie osídla, ktorým podľahnú temer všetci, len čo sa dostanú s nimi do kontaktu: príležitosti!

Pud sa prebúdza a usmerňuje len myšlienkami! Človek to môže ľahko pozorovať na sebe, že sa pud neozve, nemôže sa ozvať, ak chýbajú k tomu myšlienky! Je úplne od nich závislý! Bez výnimky!

Nehovorte, že aj hmatový zmysel môže prebudiť pud; pretože to je nesprávne. Je to iba klam. Hmat prebúdza myšlienku a táto potom pud! A na prebudenie myšlienok je naskytajúca sa príležitosť zo všetkého tou najsilnejšou pomôckou, ktorej by sa ľudia mali obávať! Z toho dôvodu je však aj najlepšou obranou a najväčšou ochranou pre všetkých ľudí oboch pohlaví, ak sa budú vyhýbať príležitosti! To je záchranná kotva v terajšej núdzi, až kým celé ľudstvo samo nezosilnie natoľko, že bude schopné so zdravou samozrejmosťou udržať krb svojich myšlienok čistým, čo dnes, žiaľ, už nie je možné! Ale potom bude celkom bezpodmienečne vylúčené prestúpenie prikázania.

Mnoho očistných búrok musí dovtedy prehrmieť ponad ľudstvo, ale táto kotva vydrží, ak sa každý, kto k tomu smeruje, bude s najväčším úsilím snažiť, aby nikdy nezadal príležitosť ku zvodnému osamoteniu dvoch rôznych pohlaví!

To nech si každý vryje plamenným písmom; lebo to nie je tak ľahké duševne sa opäť od prestúpenia oslobodiť, keďže tu do úvahy pripadá aj druhá strana! A len zriedkakedy býva príležitosť na súčasný vzostup.

„Nebudeš bažiť po žene blížneho svojho!“ Tým sa nemyslí len manželka, ale ženský rod vo všeobecnosti! Teda aj dcéry! A keďže sa tu jasne hovorí: „Nebudeš bažiť!“, myslí sa tým len telesný pud, nie snáď čestné uchádzanie sa!

K omylu pri týchto jasných slovách nemôže vôbec dôjsť. Ide tu o prísny Boží zákon proti zvádzaniu alebo znásilneniu. Ako aj proti pošpineniu myšlienkami tajnej žiadostivosti! Už toto ako počiatok celého zla činu, je prestúpením prikázania, ktoré má za následok trest v podobe karmy, ktorá sa nevyhnutne musí nejakým spôsobom rozuzliť, skôr než sa duša od toho môže opäť oslobodiť. Niekedy je toto dianie, ktoré je ľuďmi často považované za malichernosť, dokonca rozhodujúce pre druh nasledujúcej inkarnácie na zemi alebo pre ich budúci osud v tomto pozemskom živote. Neberte preto moc myšlienok na ľahkú váhu, lebo im v pätách zákonite v rovnakej miere kráča zodpovednosť! Ste zodpovední i za to najmenšie ľahkovážne zmýšľanie, pretože i ono už zapríčiňuje škody v jemnohmotnom svete. V tom svete, ktorý vás má prijať po tomto pozemskom živote.

Ak však dôjde žiadostivosť až k zvedeniu, teda k hrubohmotnému činu, bojte sa odplaty, ak už nie ste schopní telesne a duševne ho na zemi napraviť!

Či už k zvedeniu došlo lichotivým spôsobom alebo pod nátlakom, ak aj bol napokon dosiahnutý i súhlas zo strany ženy, zvratné pôsobenie sa tým nenechá zmiasť, začalo pôsobiť už pri žiadosti a všetok dôvtip, všetko umenie prispievajú k zostreniu. Ani konečný súhlas ho potom nezruší!

Buďte preto ostražití, vyhýbajte sa každej príležitosti a neprepadajte v tom nijakej bezstarostnosti! V prvom rade si uchovajte krb vašich myšlienok čistý! Potom nikdy neporušíte toto prikázanie!

Ako ospravedlnenie neplatí ani to, ak sa človek pokúša nahovoriť si, že tu bola pravdepodobnosť manželstva! Práve to by bola najhrubšia vymyslená nepravda. Manželstvo bez duševnej lásky je pred Bohom neplatné. Duševná láska ale zostáva najlepšou ochranou proti prestúpeniu prikázania, lebo skutočne milujúci človek chce pre milovaného druha vždy len to najlepšie, a preto nikdy nebude mať nečisté želania alebo požiadavky, voči ktorým je toto prikázanie namierené!

 

Prikázanie desiate:

Nepožiadaš o dom blížneho svojho, ani služobníka jeho, ani dobytka, ani čokoľvek čo je blížneho tvojho!

 

Kto sa snaží čestnou prácou a čestným obchodom dosiahnuť zisk, ten môže pri veľkom zúčtovaní pokojne vyčkávať výzvu tohto prikázania; pretože okolo neho prejde bez toho, aby ho pádne zasiahlo. Je vlastne ľahké splniť všetky prikázania, a predsa len sa poriadne zahľaďte na všetkých ľudí a skoro prídete k poznaniu, že aj toto pre človeka vlastne úplne samozrejmé dodržanie prikázania nenastáva, a keď, tak len veľmi zriedkavo, a to nie s radosťou, ale len s veľkou námahou.

Ako neukojiteľná žiadostivosť ženie sa nad všetkými ľuďmi, či bielymi, žltými, hnedými, čiernymi alebo červenými závidieť iným ľuďom to, čo sami nevlastnia. Ale ešte lepšie vyjadrené: Závidia im všetko! Už v tejto závisti spočíva zakázaná žiadostivosť! Prestúpenie prikázania je tým už dokonané a stáva sa koreňom mnohého zla, ktoré človeka rýchlo privedie k pádu, z ktorého sa často už nikdy nepozdvihne.

Priemerný človek si napodiv zriedka cení to, čo nazýva svojím, ale vždy len to, čo ešte nevlastní. Temno horlivo rozsievalo žiadostivosť a ľudské duše sa až príliš ochotne pustili pripravovať čo najúrodnejšiu pôdu pre túto smutnú sejbu. Tak sa časom u väčšiny ľudstva stala základom všetkého konania túžba po vlastníctve druhých. Počnúc jednoduchým želaním cez chytrosť, stupňujúcu sa v umení prehovárať, až po bezhraničnú závisť neustálej nespokojnosti a až po slepú nenávisť.

Akákoľvek cesta k uspokojeniu bola uznaná ešte za prijateľnú, ak neodporovala príliš očividne pozemským zákonom. Božie prikázanie ostalo v rastúcej ziskuchtivosti nepovšimnuté! Každý sa považoval za čestného, pokiaľ nebol pozemským súdom braný na zodpovednosť. Zabrániť tomu ho ale nestálo veľa námahy; lebo vynaložil tú najväčšiu opatrnosť a ten najostrejší dôvtip rozumu, keď chcel svojich spoluobčanov bezohľadne poškodiť, len čo to bolo nevyhnutné, aby si lacno zaistil nejakú výhodu. Nemyslel nato, že práve to ho v skutočnosti vyjde oveľa drahšie než vyberať všetky pozemské prostriedky! Takzvaný dôvtip sa stal tromfom! Dôvtip v dnešnom ponímaní však v podstate nie je nič iné než výkvet prefíkanosti, či jej vystupňovanie. Podivuhodné však je, že prefíkanému človeku každý prejavuje nedôveru, dôvtipnému však úctu! Túto nezmyselnosť vytvára všeobecný základný postoj. Prefíkaný človek je babrákom v umení uspokojiť svoju žiadostivosť, zatiaľ čo rozumovo dôvtipní ľudia sú v tomto majstrami. Babrák nedokáže svoje chcenie zaodieť do pekných foriem a zato žne len sústrastné opovrhnutie. Znalcovi však rinie z duší, ktoré holdujú podobným sklonom, ten najzávistlivejší obdiv! Aj v tomto je závisť, pretože na pôde dnešného ľudstva ani obdiv rovnakého druhu nemôže ostať bez závisti. Ľudia nepoznajú túto silnú vzpruhu mnohého zla, dokonca už ani nevedia, že táto závisť v mnohorakých podobách ovláda a riadi ich celé myslenie a konanie v tejto dobe! Sídli v jednotlivých ľuďoch i v celých národoch, riadi štáty, plodí vojny ako aj strany a neustály spor, kdekoľvek sa majú čo i len dve osoby o niečom poradiť!

Kde ostáva poslušnosť voči desiatemu Božiemu prikázaniu, chcelo by sa varovne zvolať štátom! V tej najnemilosrdnejšej žiadostivosti sa každý z pozemských štátov usiluje o vlastníctvo toho druhého! Neštítia sa pritom pred vraždou jednotlivca, ani pred masovou vraždou, ani pred zotročením celých národov, len aby sa sami vyšvihli k veľkosti. Pekné reči o sebazáchove alebo sebaochrane sú len zbabelé výhovorky, pretože sami jasne cítia, že sa musí niečo povedať, aby sa tieto ohromné zločiny proti prikázaniam Božím trochu oslabili, ospravedlnili!

Nič im to však nepomôže; pretože neúprosné je rydlo, ktoré nerešpektovanie prikázaní Božích vrýva do knihy svetového diania, nepretrhnuteľné sú nitky karmy, ktoré sa upnú na každého jednotlivca, takže ani to najmenšie hnutie jeho myslenia a konania sa nemôže stratiť neodpykané!

Kto dokáže prehliadnuť všetky tieto nitky, ten vidí, aký hrozný súd bol týmto vyvolaný! Zmätok a zrútenie sa toho, čo bolo doposiaľ vybudované, sú len prvými ľahkými dôsledkami tohto najpotupnejšieho znásilnenia desiateho Božieho prikázania! Nik k vám nebude milosrdný, len čo na vás začnú vždy viac a viac doliehať plné dôsledky. Nič iné ste si nezaslúžili. Tým príde len to, čo ste si sami vynútili!

Vyrvite si nekalú túžbu úplne zo svoje duše! Pamätajte, že aj štát sa skladá len z jednotlivcov! Nechajte všetku závisť, nenávisť voči tým ľuďom, ktorí podľa vášho názoru vlastnia oveľa viac než vy sami! Má to svoj dôvod! Že ale nie ste schopní rozpoznať tento dôvod, za to nesiete vy sami celú vinu tým, že ste si dobrovoľne vynútili ohromné a Bohom neželané zúženie svojej schopnosti ponímania, ktoré sa musí prejaviť ako dôsledok vášho neblahého poklonkovania sa rozumu!

Kto sa v novej ríši Božej tu na zemi nechce uspokojiť s postavením, ktoré mu je dané pôsobením vlastných, ním vytvorených vlákien karmy, ten ani nie je hodný danej príležitosti, aby starú ťarchu viny, na ňom spočívajúcu, pomerne ľahko uvoľnil a zároveň duševne ešte dozrel, aby našiel cestu hore do vlasti všetkých voľných duchov, kde vládne len Svetlo a radosť!

Neúprosne bude v budúcnosti každý nespokojenec teraz zahubený ako nepotrebný rušiteľ konečne želaného mieru, ako prekážka zdravého vzostupu! Ak je ale v ňom ešte zdravé jadro, ktoré presvedčivo zaručuje skorý obrat, potom zostane novým pozemským zákonom tak dlho pokorený ku svojmu prospechu a poslednej svojej záchrane, až mu vzíde poznanie pre bezpodmienečnú správnosť múdrej vôle Božej; správnosť tiež pre neho, ktorú doposiaľ v krátkozrakosti svojej duše a ním samým chcenej hlúposti nemohol poznať, že lôžko, na ktorom teraz na zemi leží, si zhotovil sám pre seba ako bezvýhradný následok svojho celého doterajšieho bytia viacerých záhrobných a pozemských životov, nie však slepá ľubovôľa náhody!

Konečne pritom spozná, že pre seba potrebuje práve to a iba to, čo prežíva a kde sa práve nachádza, aj tie pomery, do ktorých sa narodil so všetkým, čo s tým súvisí!

Ak na sebe usilovne pracuje, tak bude postupovať nahor nielen duševne, ale aj pozemsky. Ak si však trucovito chce vynútiť inú cestu, bezohľadne a ku škode svojich blížnych, tak mu to nikdy nebude skutočne na úžitok.

Nesmie povedať, že mu k tomu má a musí dať Boh ešte poznanie, aby ho mohol nasledovať a podľa neho sa zmeniť! Je to len opovážlivosť a nový hriech, keď očakáva, alebo dokonca žiada, aby sa mu najprv dokázalo, že je so svojím názorom na omyle, aby mohol veriť a presvedčiť sa o opaku! On je to, on jediný, ktorý sa sám učinil celkom nemožným pre poznanie a ktorý sa odchýlil od správnej dráhy, na ktorej spočiatku stál! Možnosti poznania dal mu už Boh so sebou na cestu, ktoré si vyprosil, aby smel po nej ísť! Pretože si ju teraz vo svojej zlej svojvôli hrubo zasypal, má mu Boh teda snáď ako služobník tento nános znovu otvoriť! Detinské počínanie! Práve táto osobitosť, toto požadovanie priťaží človeku teraz najviac pri odpykávaní takto spáchaného rúhania proti Bohu! Hovorím vám: Každému lúpežníkovi je ľahšie oslobodiť sa od viny, než ľudskej duši, ktorá v očakávaní osmeľuje sa žiadať, aby Boh napravil vlastnú a najväčšiu vinu človeka tým, že mu znovu daruje poznanie! Práve to, čo človek sám na seba naložil ako najťažšie bremeno hriechu spôsobom, ktorý sa najviac protivil Božej vôli!

Pre ľudské duše to bude tvrdý zápas, kým sa budú môcť odpútať od navyknutého porušovania desiateho Božieho prikázania, to znamená, kým sa zmenia v tom, že konečne skutočne budú podľa toho žiť v zmýšľaní, v reči a v konaní! Ale na všetkých tých, ktorí to nedokážu, čaká utrpenie a zánik tu na zemi i na onom svete!

  Amen!